Literárny klub pri Liptovskej 
 knižnici G. F. Belopotockého 
 v Liptovskom Mikuláši

Subtitle

S básňou sa žije ťažšie

Rozhovor s poetkou Annou Ondrejkovou aj o tom, prečo je pre písanie dôležitejšie vnútorné otvorenie sa než zastrúhaná ceruza či obľúbený zošit.

Pred 22 rokmi vznikol Klub mladých autorov pri Knižnici Gašpara Fejérpataky-Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Bola to skutočná potreba, alebo to malo len naplniť nejaký plán?

Bol to „príkaz zhora”. A prišlo mi to veľmi násilné. Podľa neho sa mali pri všetkých okresných knižniciach vytvoriť takéto kluby. Väčšina knihovníkov sa zdesila:  nájsť človeka, ktorý by „viedol” mladých autorov…

No ty si bola poetka, už si mala za sebou prvú knižku.

Mala som prvú knižku. Ale to nič neznamenalo. Nebola som poetka.

Áno, v Mikuláši to mali jednoduché, ale ja som sa veľmi bránila, nechcela som, bola som presvedčená, že na to nemám. Dostala som to príkazom. Tak som urobila krásne plagáty, na každú školu, do klubu mládeže, ručne som ich maľovala: počítače nejestvovali; dávnovek.

A čo autori? Prišli?

Neprišli. Vtedy mi vedúca vtedajšieho mestského klubu mládeže povedala: skús vyhlásiť súťaž.

Prihlásilo sa do nej trinásť alebo štrnásť ľudí, poslali úžasné veci… predsedom poroty bol Ivan Laučík… urobili sme vyhodnotenie, kde sa stretli a povedali: áno, budeme sa schádzať. To už bolo mimo mňa. Bolo šťastie, že sa rozhodli takto.

A stretávali ste sa mesiac čo mesiac…

Stretávali sme sa týždeň čo týždeň, každú stredu. Ale ja som to sama v sebe odmietala brať ako pracovnú povinnosť, odmietala som to zaťažiť takým spôsobom. Nepísala som si to ani do pracovnej doby. Tak som bola slobodnejšia.

Knižnica evidovala, že klub funguje, boli spokojní, ale ja som si nepočítala do pracovného času ani minútu: ja som to v sebe oddelila.

A kedy to začalo byť tvoje „dieťa”?

Nebolo to moje dieťa.

A nielen preto, že som od nich bola len o dva, tri roky staršia… boli sme temer rovesníci. Nebola som „vedúcou”. Išlo to samo. Nebolo to dieťa, po ktorom túžiš, ktoré privedieš na svet. Len to zrazu je.

Ale nemôžeš sa od toho dištancovať, predsa len si bola pri každom tom stretnutí…

Bola. Ale zároveň som v sebe odmietala, aby to bolo „moje dieťa”. Odmietala som ich ovplyvňovať, usmerňovať, čokoľvek: cítila a vedela som, že na to jednoducho nemám. A okrem toho sa mi zdalo hrozné niečo také urobiť, aj keby som na to mala.

A teraz budete moji žiaci a budete písať ako ja…

Mohla som len povedať: takto si to myslím… a ani v tom som nemala „istotu”… ale toto som ja, a vy ste iní, vy ste nie-ja, a musíte si to určiť podľa seba.

Aj keď to bolo aj o tom, že ja som bola vždy najviac nahá, odkrytá, ja som sa odovzdala, a záležalo na každom, koľko si z toho zoberie… alebo koľko zo mňa mu bude výstražným červeným svetlom: tadiaľto nie, to je slepá cesta.

Kto boli tí ľudia z „klubu”? Prišli za tebou s básničkami, alebo…

Prišli. Len tak. Možno ich občas niekto postrčil a povedal im, že tu je niekto, kto si ich básničky aspoň prečíta… prečítala som ich vždy poctivo. Ale to bolo všetko, čo som pre nich mohla urobiť: prečítať si to.

Dostali teda odozvu.

Áno… nie známku, nie ortieľ, ale odozvu. A odozve treba načúvať…

Keď človek dozrieva, stratí tú jednoznačnosť, ktorú má v dvadsiatke. Všetko dostane chvenie. Preto odozva, nie známka ako v škole.

Keď človek dozrieva?

Myslím, že to súvisí s dozrievaním.

Lebo skutočné dozrievanie nie je v tom, že skamenieš, ani v tom, že dôjdeš k ústupkom, rezignácii, utlmeniu… aby si sa bránila bolesti: to je zastavený rast, nie dozrievanie. Dozrievať, to je aj viac rozumieť, stratiť istotu, to je chvenie…

Stávalo sa, že za tebou prišiel nejaký sebavedomý stredoškolák, že má veci div nie na literárnu zbierku?

Málokedy. Nie preto, že by tu takí ľudia neboli. Ale bolo jasné, že ja to nemôžem presadiť v žiadnom vydavateľstve, lebo žijem „inde”.

Máš takých ľudí, ktorých musíš uzemňovať, aby v ich rozmýšľaní bolo to chvenie?

Pri zemi je asi viac tá jednoznačnosť, takže „neuzemňujem”. Ak na stretnutiach klubu niečo robím, tak len toľko, aby každý mal možnosť a právo vypovedať, aby sa na nikoho nezabudlo… a aby nikto nemal právo „posledného slova”. Aj aby mal každý právo mlčať. Nikdy sa tam debaty neuzavierajú: má to byť takto. Nič nemôžeš uzavrieť.

Stretnutia klubákov sem-tam pripomínajú čosi ako psychoterapeutickú skupinku.

Áno. Niekedy sa ide viac po literatúre a niekedy sa stane, že všetci si potrebujú vyriešiť skôr svoje ľudské základy. Nemám pocit, že to tam nepatrí, že by sa to malo odtrhnúť. A nemôžem to ani nasilu urobiť. Nič tam nerobím nasilu, aspoň dúfam.

Niekto môže mať predstavu literárneho klubu: čítajú sa tam básničky a debatuje sa o vysokej literatúre.

Myslím, že literárny klub nemusí fungovať v tom zmysle… teraz sa budeme zapodievať teóriou rýmu, teraz si objasníme princípy surrealizmu… nemusí ani „posudzovať” básničky. Preto, aby si mohla písať, potrebuješ žiť. A možno aj „rozšíriť sa”, „prehĺbiť” ako človek.

A aj keď napíšem do pozvánky: prineste, čo ste napísali, neprinesú to. Ale do Krjel prinesú. Keď napíšem: zostavujem Krjela, prosím o príspevky, prinesú. A Krjela - náš časopis - sa potom rozchytajú.

Ako vyberáš témy pravidelných mesačných stretnutí?

Neviem. Niekedy ich vymýšľame spolu na stretnutí klubu, niekedy… náhoda? Intuícia? Kniha, ktorú mám práve v ruke, esemeska, hocičo.

V tom všetkom je potreba nájsť sám seba, definovať sa v tomto svete, definovať si svet. Tým, že je tam toľko ľudí a toľko názorov, uvedomíš si sama seba. Môže ti to pomôcť „nájsť sa”.

Nevznikli v Mikuláši za tých 22 rokov nejaké literárne zoskupenia?

Na pôde klubu nie a klub nevnímam ako literárnu skupinu. Vznikli napríklad Horúce hlavy, ktoré vydali manifest a mali veľa odvahy a veľa plánov, ale myslím, že neprerazili, ostali regionálnou záležitosťou. Mimo klubu vzniklo aj skvelé voľné literárne združenie Literassai, ktorého základom boli gymnazisti. Aj ďalší. Jestvuje to, živé, knižnica, našťastie, nemá monopol…

Ale keď sa v klube zo dva razy mihlo… veľmi dávno, v treťohorách… či by sme nemohli urobiť nejaký manifest, ostalo len pri nápade. Nikto ďalší sa nenadchol a ja som skôr upozorňovala na riziká.

Skôr si ich videla ako individuality?

Nemala som pocit, že sú ľudsky alebo autorsky pripravení vytvoriť skupinu. Vždy to bolo priveľmi rôznorodé. A skupina sa môže stať uzavretým getom: v tom je riziko. A môže byť ľahko zneužitá.

Čím to je, že väčšina ľudí z klubu po maturite, odchodom na vysokú školu, prestane písať? Vidíš v tom nejakú zákonitosť?

Neviem.

Možno to prežijú podobne ako dospievanie: raz dospejú. A teda raz prestanú písať. Prejdú obdobím dospievania a obdobím písania, divadla, tanca… a idú ďalej.

Možno žijú to, čomu hovoria „reálny život”. Akoby báseň bola nie reálna…

Možno sa potreba sebavyjadrenia realizuje v niečom inom, iným spôsobom, nie prostredníctvom básne alebo javiska.

Možno vedia, že s básňou sa žije ťažšie.

Možno…

Nikdy ti nebolo ľúto, keď niektorý z tých „začínajúcich” autorov prestal písať?

Ale bolo. Samozrejme. Možno je to aj problém toho, že sme veľmi ďaleko od bratislavského centra: keby tí ľudia žili v Bratislave, možno majú za sebou knihu. Knihy. Takto to potichu zhaslo.

Mohla som povedať: si dobrý, rozmýšľaj nad knihou. Ale nemôžem to za nikoho urobiť. Nemôžem nikoho nútiť. Nemôžem nič: je to ich život. Aj keď mi ostane pocit až osobnej straty.

Stalo sa ti, že už si týchto ľudí „oželela”, prežila si ten zvláštny pocti straty a oni sa zrazu - po rokoch - zjavili aj s básničkami?

Áno. A niekedy priniesli úžasné verše, a niekedy to už nebolo ono: akoby sa v nich niečo zastavilo, zamrzlo…

Jednu dobu sa začali v knižnici robiť verejné čítačky mladých autorov.

Michal Kubáň a Michal Vrbňák. Janka Dzúriková a Zuzana Líšková. Radka Berešíková.

Nie je toho veľa. Všetci chcú, ale keď príde na lámanie chleba, tak… ešte nie.

Je to ťažké, ja viem. Ale všetci vedia, že je tu pre nich vytvorený priestor, a to je podstatné.

Máme trochu problém sa poobnažiť, zhodiť látku z ramena…

Obnažuješ sa už tým, že napíšeš.

A tu ešte zložíš zo seba aj ten zvláštny druh anonymity, ktorý ti poskytuje napísaný text, to oddelenie: toto je báseň, toto si ty, už mimo nej. Tu dávaš aj svoju tvár, svoje telo, svoje gestá, hlas… a akoby si báseň stvorila nie pred siedmimi mesiacmi, akoby si na nej nerobila dlhé noci, neopravovala ju, nič: to je, akoby sa báseň narodila tu, teraz… a môže byť strašné žiť ju takto odznovu. Pred cudzími.

Ale neostali sme celkom zahalení… asi pred rokom a pol si prišla s myšlienkou literárnej dielne.

Zdalo sa mi, že všetkým je so mnou priveľmi dobre. Že ma poznáte a nedokážem vás už potisnúť dopredu.

Išlo o novú krv, nový podnet? Zažili sme už štyri literárne dielne - s Ivanom Laučíkom, Danou Podrackou, tvoju spolu s Rudom Jurolekom a s Milou Haugovou. Podnietili?

Ak mi niekto povie: ten autor mi nič nedal, ale ja som sa vrátil z dielne domov a napísal som štyri básne… štyri básne, po polročnej prestávke… tak to je to pravé. Tak sa stalo presne to, čo sme chceli a potrebovali, a ten autor „to” dal…

Čo sú to vlastne tie literárne dielne?

Pre mňa to znamená otvoriť sa. Naučiť sa to: otvoriť sa.

Podobne ako na hereckých dielňach, kde sa učí a tvorí bez ohľadu na vonkajšie okolnosti, na to, či ťa bolí hlava, či si unavená, či ťa niečo trápi… v tej chvíli musíš robiť, fungovať.

A tu všetci píšu. Hoci je to ťažké, všetkým na očiach, bez súkromia… a možno práve teraz sa cítia vyschnutí, prázdni… a píšu.

A zároveň, podobne ako u hercov: prvoradé nie je pokúsiť sa fungovať za každých okolností, prekonávať to, že nemám zastrúhanú ceruzu a svoj obľúbený zošit, takže nemôžem písať… aj keď aj to je veľmi dôležité. Ale to podstatné je vnútorné otvorenie. A to sa ťažko definuje… to len zrazu je, zrazu vieme: áno.

Myslíš si, že sa vedúcim dielní podarilo to vnútro otvoriť?

Mala si sa opýtať, či sa to podarilo nám. Oni urobili všetko, čo mohli. Urobili sme my všetko, čo sme mohli? Prekročili sme hranicu toho, čo sme mohli?

Naďa Kubányová, 2004

Čo sa nachádza za zákrutou?

Rozhovor s básnikom Ivanom Laučíkom o starej pahrebe slova, ktorá tlie v Liptove.

Čo je to za fenomén - literárny klub mladých autorov?

Je to rodiaca sa, dorastajúca a rozptyľujúca sa hmlovina mladých, na pozadí literárnej súťaže začínajúcich autorov, ktorú už 22 rokov vyhlasuje Knižnica Gašpara Fejérpataky-Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Mnohí zo začínajúcich sa odhodlajú na zverejnenie svojich básní a próz na základe dôvery ku knihovníčke Anne Ondrejkovej, o ktorej často iba dodatočne zistia, že je to poetka. Hanka ich pozve na stretnutie do knižnice, na rozhovor, na čítanie a tam sa rozhodnú, či prídu i nabudúce. Vyvinul sa za tie roky rozhovor - a bola by to pekná téma na výskum kulturológa: ako vzniká kultúrny kontext? Rozhovory sú neformálne, a predsa sústredené. Týkajú sa vlastnej tvorby, literatúry, života a lásky vo všetkých ročných obdobiach. Všetci majú príležitosť vyjadriť sa, aj nevyjadriť sa. Prídu tam aj vekom starší a vyvážia alebo posunú pár slov. Všetci sú ostražití…

Nie je handicapom pre autorov z klubu, že žijú na periférii?

Takéto spoločenstvo ruší perifériu, odsúva ju za seba, tam, kde je mĺkvota, inertnosť, nehybnosť. Zdá sa mi, že v Liptove tlie stará pahreba slova, nakoniec v Liptovskom Mikuláši sú aspoň z pieskovca vytesané sochy Juraja Tranovského, M. M. Hodžu, Janka Kráľa, G. F. Belopotockého, ktoré už v deťoch prebúdzajú túžbu lietať - také sú nehybné!

Tí, čo vzlietnu, zabudnú myslieť na centrum a perifériu.

Aké črty ste pobadali v poézii mladých, prekvapili vás obsahom alebo formou?

Dôležité je, či sa dostali k svojim vlastným pocitom a k vlastnému jazyku. Keď sa tak stane - a zaznie také slovo - mrazenie nám prejde po chrbte, a to je vždy pre nás radosť. Celý problém je v pravosti a hĺbke prežívania a veru aj v citlivosti a jej rozvíjaní.

Často sa však rozvíja práve necitlivosť a ponúkajú sa síce zaujímavé, ale ploché texty. Z plochy vanie neplodnosť, plodnosť je v záreze. A to je len prvá križovatka! Tam je ešte príležitosť pre anjela, aby čosi naznačil…

Vedia sa teda mladí autori zorientovať v časopriestore?

Vedia, kde je sever a „koľká bije”. Zatiaľ intenzívne vnímajú povrch a zakresľujú ho do máp. Registrujú i priepasti, tí najlepší sú najpresnejší. Už napríklad tušia, že poézia je umenie. Mysleli si, že je to zábava - ale to si donedávna mysleli aj o výstupe na Mont Everest! Kým sa hýbu, vždy je nádej na niečo. Kým je zvedavosť, čo sa nachádza za zákrutou…

Naďa Kubányová - Ivan Laučík, apríl 2004

Members Area

Recent Videos

1169 views - 0 comments

Recent Forum Posts

Recent Photos

Recent Blog Entries

Upcoming Events

Newest Members

Featured Products